Tibor Ičo

Sú to ľudia vyliahnutí z kedysi masovo totožného myšlienkového zázemia, ktorí sa za pätnásť uplynulých rokov, využívajúc všetky možnosti náhlej slobody a individuálneho smerovania, navzájom, jeden druhému, veľmi vzdialili. Nemali motív, vôľu, ani čas zušľachťovať svoju dušu, či srdce, ani cibriť myseľ, len pozvoľna a usilovne preplávali  z hrozivých útesov na „bezpečnejšie“ plytčiny. Namiesto vlády meritokracie, teda naozaj najschopnejších a najzaslúžilejších,  ktorá sa nezadržateľne presadzuje vo vyspelých demokraciách, desaťročia nerušene napredujúcich smerom k slobode, naša „pseudo-elita“ ponúka správu vecí mocenských bez skutočne demokratickej, občiansky zvrchovanej, ľudskej a intelektuálnej výbavy. Právne síce legitímnu, ale chabú, neslušnú a neduživú. Životný štýl tejto vrstvy usmerňovaný zásadami viac či menej skrytého konzumovania, užívania si privilégií a pôžitkárstva, vychádza z typicky buržoáznej, veľmi pragmatickej a obľúbenej kratochvíle – nadobúdania a kupovania, umožňujúceho pohodlný život. Luxus emocionálnej prázdnoty a plnej peňaženky, pokrytectva, sebectva a pýchy, prerástol v pocit možno skrývanej, no vedomej výnimočnosti, ako základného podložia príslušnosti k „novej elite.“

V našich podmienkach ide o nevykryštalizovaný fenomén bez vlastnej entity, sociologicky nepreskúmaný a historicky nepodložený. Aj na Slovensku sa zrúcalo veľa bývalých nedotknuteľností, veľa ilúzií, dogiem, zásad, pravidiel, či tradícií, ale životnosť a prispôsobivosť „starých štandardov“, merajúcich súčasnú úroveň úspechu, pretrvala s neobyčajnou húževnatosťou. Ale, Sub ratione boni, so zreteľom k dobru, povedali by bez mihnutia oka politickí karieristi všetkých úrovní. Sub ratione boni a pritom vedome budujeme stále brutálnejší svet! Nepodarilo sa nám v uplynulých rokoch zmobilizovať ducha spoločenskej slobody, iba sme posilnili neznámu kreáciu západného individualizmu... Ojedinelí a slabí ochrancovia inšpirujúcej spirituality nedokázali zveľadiť síce ohrozený, no reálny potenciál všeobecnej prosperity a verejného dobra a v konfrontácii s novými pravidlami rezignovali. Stredná vrstva, ten uznávaný tmel konzistencie každej funkčnej otvorenej spoločnosti, sa na Slovensku nesformovala. Jej redukcia na tých, čo majú prácu, auto, chatu a deti, bola viac deformáciou, skôr paródiou ako zmysluplnou transformáciou hodnôt, odzrkadľujúcich aktuálnu spoločenskú potrebu.

„Iba ľudia najvzácnejší a najvydarenejší dospievajú k najvyšším a najosvietenejším ľudským radostiam, v ktorých jestvovanie samo seba oslavuje,“ znie jeden z aforizmov nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho. Keďže sme sa u nás nedočkali naozaj vitálnej a schopnej strednej vrstvy, je nám po väčšine odoprená aj skutočná radosť zo života. Stredná vrstva nemusí byť skupinou najdokonalejších, ale jej energia zákonite mení stav vecí a zušľachťuje bežnú skutočnosť, poznačenú vytrvalou konfrontáciou chudoby s bohatstvom. Tak sa ľudia „najvzácnejší“ a „najvydarenejší“  u nás sformovali z príslušníkov novodobej pätnásť a viacročnej pseudoelity, vyznávajúcej posttotalitné, teda zásadne komfortne životné štandardy. Je to smutný slovenský príbeh o novozbohatlíkoch, funkcionároch, celebritách a iných komerčne vyvolených. Slzy v tomto prípade sú súčasťou výsostne materiálnej hry. Boh je tu síce ešte stále trpeným „najvyšším politikom“, ale bez kompetencií, je skôr únikom, ako východiskom. Žiadne „non plus ultra“, bezvýhradná krajnosť, ale skôr „per defektum“, chyba krásy, alebo veľmi, veľmi prispôsobivé vyblednuté memento.

Podľa populárneho amerického publicistu Davida Brooksa, sa nová americká elita stredných vrstiev ponáša skôr na „Bobos“ ako na skutočnú vyššiu triedu. Bobos je anglickou skratkou pre výraz Bourgeois Bohemians, bohémsku buržoáziu, ktorá vznikla z revolty proti bývalému establishmentu - generácii 60-tých rokov minulého storočia. Je to zmiešanina rebelantských a karieristických postojov, kedy sa Bobos zmocňujú všetkého obyčajného a robia to posvätným. Ide o všeobecne akceptovanú modernú kamufláž, podľa ktorej sa obchodník stáva tvorcom, ktorý len náhodou robí biznis. Samozrejme, je to per defektum, akási Brooksova komická sociológia, opierajúca sa viac o súkromné pozorovanie, ako o oficiálne štatistiky a odborné analýzy. Stredná trieda vzdelaných ľudí, ktorí majú  za sebou bohatú minulosť, skvelú výchovu a prosperitu, ktorí sú predurčení určovať smerovanie slobodnej spoločnosti, je žiaľ výsadou iba niektorých zabehnutých demokracií. Pre tú našu zostáva ilúziou, v lepšom prípade tragikomickou vrstvou, ktorej nebolo súdené, ani po dvadsiatich rokoch, zapustiť korene.